janakostaalova

Mám taký zlozvyk. Vždy predtým, ako si začnem pravidelne aspoň 15 krát za deň precvičovať trojhlavé svaly lýtka kvočaním nad záchodovou misou v kancelárii 50+ kusov dobytka, sa presvedčím čo za hajzel babu, resp. hajzeľ bejby sa na rovnakom fitness stroji ocitlo predo mnou. Pokiaľ ma žiadne dúhové prekvapenie nečaká, tak to vlastne považujem za príjemné prekvapenie.

Tých pár minút v produktívnom svalovom kŕči potom trávim tým, že špekulujem nad rôznymi teóriami prečo ma niekedy čakajú aj iné ako príjemné prekvapenia.

Ženy sme stvorenia jemné, kultivované, úhľadne upravené a za každých okolností voňavé. No presne tieto atribúty chýbajú našim záchodom. Neviem kto s tou myšlienkou prišiel, no šíri sa ako pliaga; pravdivá pliaga – ženské záchody sú jedným z najšpinavších miest vôbec.

Ak opomeniem divné príhody matky prírody a produkty rodičov špindírov, väčšina žien čo poznám by si za čistú domácnosť dala vŕtať koleno a za pochvalu poriadku v ich hniezdočku od matky, svokry či inej inkvizičnej návštevy by žienky domáce zložili hoci aj ďalšiu Ódu na radosť.

Čím to teda je, že len čo prekročia prah cudzej toalety, menia sa na výsadkárov bojujúcich na fronte nekonečnej špiny, kde silnejší ako zápach toaliet samotných je iba hnilobný zápach rozkladu ich nežnej ženskej osobnosti? Vychádzajúc z predpokladu, že človek je tvor spoločenský a z istoty, že romantické filmy sa natáčajú  najmä pre ženy mi logicky vyplýva, že väčšina mojich (bývalých, terajších i budúcich) kolegýň nie je ostrovom samým pre seba a že teda žijú pre niekoho a snáď aj s niekým. Ako je teda možné, že na komunálnych WéCé sa odrazu zachovajú ako pod mostom žijúci asociáli a ešte to zrejme aj považujú za normálne?

Keď sa tak zamyslím nad dvomi stavebnými kameňmi môjho postoja k partnerskému životu z ktorých prvým je vyjadrenie mojej slobodnej matky, že ´Ona nikomu špinavé trencle prať nebude´ a druhým veľmi prosté delenie žien podľa mužov na dve kategórie, a to tie s ktorými sa dá (iba Pán Boh vie čo) a zvyšok, s ktorými sa nedá… Vysvetlenie je zrejme naozaj (s)prosté. Tak veľa a často upratujeme vo vlastnej domácnosti, že anonymita ´niečoho´ verejného nás občas natoľko opantá a zblbne, že jednoducho vykročíme rovno pred seba a neobzeráme sa – bezcitne, neosobne, egoisticky… Na malú chvíľu sa stávame presne tými mužmi s ktorými žijeme.

No len si to predstavte. Po osem hodinovej šichte v továrni na čokoľvek (a zároveň všetko), prípadne nejakej nadnárodnej vymývarni mozgov (samozrejme pod honosným názvom ´Niečo´ International) príde (v terajšom emancipovanom svete) nadpriemerne vzdelaná a stále o tretinu menej platená (ako muž na tej istej pozícii) žena do vlastnej domácnosti o piatej  večer (keďže väčšina z nás robí nájn tu fájf ,teda od deviatej do piatej) a nájde tam čo?? Hordu riadov od raňajok, prípadne stredajšej večere keď sa po príprave trojchodového menu pre ´Mástra svojho Juniversu´ s predstieraným nadšením (a neskôr i orgazmom) vrhla do voňavých nadýchaných perín kde sa on aj tak zmohol iba na 7 minútový akože cardio pohyb (veď on má chudák také stresujúce zamestnanie za iba o tretinu vyšší plat ako ktorákoľvek rovnako kvalifikovaná osoba ženského pohlavia), špinavé ponožky z hodiny golfu na ktorom bol s Danielom z finančného a uzatvorili najlukratívnejšiu zmluvu jeho profesijného života (hups, vlastne Danielou zo sekretariátu, ktorá mu výmenou za novú Westwoodku neveľmi taktne pripomenula, že mu už dochádzajú gelové kapsule Viagri – chcela predsa Vuittonku a ten hajzeľ jej kúpil o-by-čaj-nú Westwoodku?!)…

Čo iné na hrdinku každodenného stereotypného života vlastne ešte okrem toho čaká?? Dve vždy reprezentatívne oblečené deti, ktoré sa podobajú na mamu (až na tú malú jamku na brade po despotickom otcovi). Žehliaca doska (domácu, ktorá by prala a žehlila si nemôžu ´dovoliť´– veď čo keby niekomu vytárala že jej inak do-ko-na-lé-mu manželovi botoxové injekcie do podpazušia nezabrali a aj naďalej sa potí ako prasa na rošte nad pahrebou?! ), približne tona košieľ perfektného strihu (áno, aj tých nechutne ružových v ktorých aj akokoľvek namakaný Alfa samec vyzerá ako babička Červenej čiapočky tesne predtým, ako ju zožral vlk) a nohavíc šitých na mieru s perfektne padnúcim strihom (ak už aj nie preto, aby pred všetkými bývalými i budúcimi Danielami zamaskovali 7 rokov stredajších pečených bôčikov so zemiačikmi, tak preto, aby pridali na plnosti nesvalovým partiám ktoré stačí precvičovať 7 minút dva krát do týždňa).

Našej nadpriemerne inteligentnej, podpriemerne platenej Miss. Jones teda na denno-dennej báze hrozí prehriatie super výkonného turbo-motorčeka ktorý poháňa nielen celé jej telo ale aj udržiava správne natlakovaný piest jej trpezlivosti a teda jej nervy na uzde.

A tak nám v rámci dnešných Open Office-ov v ktorých sú 3 záchodové misy na 50 žien štatisticky vlastne ´ól rajt´ neostáva nič iné ako si spomenúť na psychológiu putiek domácich a toho, že svojím asociálnym správaním na firemných záchodoch iba odpúšťajú paru natlakovanú v obehovom systéme ich heroického ja.

A preto, Boh Vám žehnaj, a nech vám je odpustené dámy! Alebo sa vrátim k pôvodnému deleniu žien mužmi a oslovím ich ´dá mi´ alebo … ?