janakostaalova

Vopred by som cteného čitateľa rada upozornila na erotický obsah článku, niekým možno označený dokonca za pornografický. 18-, prosím nečítať! Vopred ďakujem.

———————————————————————————————————————————–

Sedím na lavičke s pohárom od Ballantine´s plnom vína. Nezvyknem si naliať do stopkáča, a nahováram si, že s obyčajným pohárom, ktorý doma používame na minerálku, nebudem pôsobiť ako socka. A to je fakt. Nie som socka; iba sa zo mňa stáva alkoholička. Vďačím za to svojmu mužovi. Teda pardón, druhovi. Nezmohol sa ani len na to, aby ma urobil svojou oficiálnou. Kdežto potom… Ale o tom POTOM.

Sŕkam ríbezlák z neďalekej trafiky patriacej chlapíkovi, ktorý má v trafike solárium. Chápete to?! V trafike SOLÁRIUM! Naozaj, SO-LÁ-RIUM!!! Póza strnulá, nohy naširoko od seba, ruka opretá o stehno a dlaň neproduktívnej ruky s kľúčami zaborená do líca. Produktívna ruka pravidelne dvíha pohár k popraskaným perám, ešte chvíľu pevná, netrasie sa.

Vždy keď takto posedávam pred bytovkou môjho ´muža´, vždy keď je ´na káve´ niekde, nevedno kde so svojím kamarátom na Mercedese prezývanom ´kundolapka´ v spoločnosti kamarátovej ženy a pravdepodobne niekde plánujú výdatnú trojku (áno, nie len vás ten váš nabáda aspoň na swingers!!!), si pustím po výdatnej návšteve sociálnych sietí myšlienky na špacír.

Hore v byte spí náš krásny malý synček, bábika na kľúčik, ktorý sme mu pre dnes odložili do škatuľky s nápisom ´Zasa zajtra´. Nabíjateľné Duracellky odložené na nabíjačke…

MILUJEM. MILUJEM tieto chvíle, keď je kocúr preč a mačka má aspoň pomyselný bál.

Snívam. Snívam (netradične J) o svojom ex. Chlapovi, ktorý ma priviedol späť k tomu súčasnému. Vedel, že som sa s týmto chlapíkom už sto ráz za uplynulú dekádu rozišla. Aj to, že nie je dokonalý, no pravdepodobne pre mňa ten pravý. Vedel tiež to, že som s ním nikdy nezažila poriadny orgazmus. Vlastne áno, raz, na chate… Ale na to si už len ťažko spomínam. Alkoholové opojenie, milión rokov medzi tým… No hlavne môj ex vedel, že ho má dnes už otec nášho spoločného dieťaťa menšieho. Užšieho. Kratšieho. A že mi nikdy nebude stačiť.

Áno, hlásim sa dobrovoľne k tomu, že som jednou z tých chlapských typov. Pod svätožiarou vyťahovanou pravidelne pred susedmi a príbuznými a za krídlami používanými na lietanie ako alternatívnom približovacom prostriedku som sa anjelik, menila v noci na k´rvu! Čo v noci. Vždy s NÍM. Či bol vyšší a guľatučký, svalnatý a napichaný butulotoxínom alebo iným podobným svinstvom v svalnatých prsiach, rozvedený so záväzkami, slobodný a psychicky labilný, ženatý a nezodpovedný, dokonalý, no absolútne asexuálny s veľkým… Veď viete čo…

Jednoducho, vždy keď bolo na blízku druhé pohlavie s tým správnym nábojom, sa všetky kontrolky môjho Boeingu rozblikali a hrozil CRASH. Poväčšinou aj nastal. No čo, nie som žiadna Matka Tereza a ani Mária sa nevolám.

Dala by som si cigaretu. A potrebujem si doplniť Ballentínku ríbezláčikom. Šlapem po schodoch do bytu. Na stolíku pri vchodových dverách sa načahujem za krabičkou od cigariet môjho muža. Há! Mobil. Môj mobil!

Neviem kedy, neviem ako… Už ťukám správu JEMU. Tomu jedinému, ktorý ho mal aj väčšieho, aj hrubšieho, aj obratnejšieho, aj … Aj všetko.

O dvadsať minút, po jednej sprche, dvoch zvracaniach a troch výmenách outfitu, je tu. Presne taký, akého si ho pamätám. Vizuálne nezaujímavý, neohrabaný, v neforemných teplákoch, širokom tričku, teniskách. Ale je to ON! A na základe tvaru teplákov, i v plnej poľnej.
Do bytu sa ho pozvať neodvážim. Na auto sex už nemáme ani jeden vek, na výlet za dobrodružstvom zasa čas. A aby som nezabudla, nesmiem zabudnúť, synček mi spí v byte môjho muža. Aké typické. Aké všedné. Aké obyčajné.

´Je tu ešte jedno poschodie,´ privítam ho. Na čo zbytočné slová? Šlapeme k nám a ihneď na medziposchodie o pár schodov vyššie. Neviem kedy príde domov môj muž. Netuším kedy sa zobudí môj synček. Pes je vyvenčený a útrpne stepuje pred dverami do bytu. Všetko mi je na pár krátkych chvíľ jedno. Viem, že to bude rýchle. Viem, že to bude tvrdé. Viem, že to je nevyhnutné. Uhasiť smäd po všetkom čo mi už rok a pol chýba.

Nebabrem sa s tým. Nebabrem sa s ním. Rovno ho oblapím za krk oboma dlaňami, prepletiem si prsty na jeho šiji, tvrdo si ho k sebe pritiahnem a strčím mu jazyk do úst. Nie preto, že milovanie by sa malo začínať bozkom, ale preto, že mu chcem ukázať čo chcem, aby so mnou počas sexu urobil.

Ešteže sa nebabre ani on so mnou. Ruku mi jemne zastrčí do svojich teplákov. Strach zo mňa opadá. Jediný jemný pohyb na ktorý som bola privyknutá. Už to bude len a iba lepšie. Len a iba tvrdšie. Nie som žiadna romantická bábovka. Ani dievča z cukru, či krištáľu.
Bože, ON je naozaj asi jediný chlap, ktorý nosí tangá. Nechutné! A také jednoduché! Saténové… Odjakživa bol divný. Poznám ho. Viem. Podľa hmatu rozoznávam cestičku za svojím šťastím.

Svojmu mužovi nevarím, nepečiem. Nič mu nie je dosť dobré. No JEMU ho hnetiem ako kysnuté cesto. Neskôr JEHO vrecká mužnosti naťahujem ako cesto na pravú ťahanú štrúdľu. Oprie sa o parapetu okna na medziposchodí. Uvidí nás niekto? Neuvidí?

Susedka nad nami je dlhoročná vdova a i keď je to milá pani, sex by nerozoznala aj keby ju práve znásilňovali. Náprotivní mladí susedia majú práve bujarú oslavu narodenín. Nech len nakuknú, holúbkovia. Ako HO poznám, spýtal by sa ich, či sa k nám niekto z nich nepridá.

O chvíľu… Rifle stiahnuté dolu, som naostro, žiadne prekvapko… Trasiem sa. Predsa len som alkoholička. Potrasiem hlavou.

´Čo?´ spýta sa.

´Ale nič,´ odpovedám a nespoznávam svoj vlastný hlas.

Kdeže, nie som alkoholička, naopak, som prekvapivo triezva. A vzrušená. Trasiem sa. Nemá veľa práce s mojou prípravou. Nepýta sa, nikdy nič neanalyzuje. Keď sa mu niečo  nepozdáva, jednoducho odíde. Len nech teraz neodchádza. Nech dokončí to, na čo so ho zavolala. Bože, nech to dokončí.

Nemusím dlho čakať. Pozná ma, pozná moje chvenie. Vie, že ešte o trochu dlhšie a už by zo mňa nič nemal. Mozog je ten najväčší pohlavný orgán a u mňa to platí dvojnásobne. Čo dvojnásobne, niekoľkonásobne.

Zabolí to. Potrhal ma? Ako to vysvetlím? … Už som ta tam. Nie je nad ten pocit, teda aspoň čisto telesne zištne, keď HO cítim dakde v sebe. Až vo vaječníkoch? V žalúdku? Rovno v pažeráku? Nemožné, viem, ale mám pocit, že tam všade je.

Ak sa pre niekoho s arachnofóbiou malý pavúčik zdá ako tarantula, tak po roku a pol používania štandardného kusu sa mi ON javí ako drak z rozprávky. Uáááá!!!

Tri? Štyri pohyby? Kde je moja výdrž?! Nemôže poznať až takú skratku môjho tela, alebo áno?! Zbytočné riešiť. Už som tam. Som tam s NÍM. Stav beztiaže. Až keď do mojej galaxie o pár desiatok sekúnd prichádza aj jeho rýchlovlak, precitám. Ako obrovská lokomotíva ma pritlačil o zábradlie schodov. Odzadu, bez lásky. Bolestivo. No tak krásne…

Nepýta sa, natiahne si tepláky.

´Hotovo,´ konštatuje akoby prišiel tento hodinový manžel na zákazku ku kvapkajúcej batérii a práve úspešne opäť spojazdnil vodu v celom byte. Iba o päť minút na to, čo s prácou začal.

Neveriacky naňho hľadím. Usmejem sa. Ani trochu sa nezmenil. Nedokázala by som s ním žiť ani jeden jediný deň v jednej domácnosti. Ale ten sex… Uškrnie sa. Samoľúbo, samozrejme. Čo to v týchto objektívne škaredých chlapoch s veľkým nástrojom je? Fakt si myslia, že ovládajú náš svet?! Ale áno, treba uznať, na tých pár divokých zvieracích pohybov zrejme áno. A potom si rýchlo kontrolu nad naším životom od bodu G opäť prevezme mozog. Našťastie.

´Choď už, šup šup,´ pobádam ho zmagorená celodennou starostlivosťou o batoľa v byte o pár schodov nižšie.

Odfúkne si  na čelo horúci vzduch z udýchaných úst.

Pobozká ma na krk. Viem, že ma miluje, i keď už má konečne ideálnu frajerku čo jazdí na motorke a ktorú jeho dcéra nechce zniesť zo sveta. Miluje ma, i keď už mám polročného špunta s mužom, s ktorým ma poslal hľadať šťastie pred šesťnástimi mesiacmi. Miluje ma, lebo bol tu a teraz vo mne a je so mnou vždy a stále. Všade, kde som, sama či s mojím mužom. Divná, no predsa len láska.

Ešte sa pred odchodom otočí.

´Povedz mu, že budúci víkend grilujeme na záhrade,´ adresuje, celkom vulgárne svoje iracionálne pozvanie. Neznáša ho, lebo ma má. Toleruje ho však, práve preto, že ma má. Viac neznáša už len seba za to, že ma za ním poslal a toleruje to, že s ním nie som tak úplne šťastná iba preto, že vedel, že mu to časom, skôr či neskôr prinesie tento okamih.

´Si nemožný,´ karhám ho.

´A ešte skazený a perverzný. Preto som ti nedovolil so mnou strácať čas,´ skonštatuje pobavene a šuchce sa dolu schodmi. Na čo by už teraz trápil svoje staré telo rýchlym útekom z miesta činu? Už bolo po všetkom a v zatuchnutom vchode sa rozhostila vôňa upoteného sexu.

Vystrkujem jazyk a celkom nepochopiteľne olizujem kľúč pred tým, ako ním odomknem zámok na dverách od bytu. Chutí kovovo po železe, potom slano po pote z mojich dlaní a napokon iracionálne sladko v spojení s myšlienkou na predchádzajúcich pár minút.

Boli reálne, alebo sa mi to všetko iba zdalo, lebo tak veľmi chcem aby to bolo živá spomienka a nie iba fikcia?

Už viem, prečo ľudia veria na predošlé životy. Aby keď si žijú ten svoj nudný život dobráčikov, mali akú takú nádej na trochu do špiku kosti vyvareného peklíčka.

Karma je sviňa! Tak sa mám na čo tešiť ;)

—————————————————————————————————————————————————————————————————————-

PS: Dovoľte mi čiastočne sa vyhnúť nenávistným komentárom na tému morálky tým, že text daného príspevku nemá nič spoločné s realitou okrem toho, že iste kopíruje niečie sny a túžby. Napríklad aj tie moje, hoci nerealizované. Obsah má tendenciu podobať sa na erotickú poviedku, i keď prvotina tohto žánru nemusí byť a nie je perfektná a môže vyvolať rozporuplné debaty. Za pochopenie vopred ďakujem.