Ktokoľvek kto má aktívneho psíka a miluje ho celou svojou dušou sa musí držať zásady, že iba unavený pes je naozaj šťastný pes. V rámci tohto hesla a ešte istoty, že nedeľný obed sa sám nenavarí sa často s mojím mužom a chlpatou ženou (našou psinou) vydávame na maximálne 3 hodinové výlety v okolí nášho krásneho Ružinova.
Tento víkend sa nám zasľúbenou zemou stala zrúcanina hradu Pajštún, necelých 25 km od Bratislavy, ku ktorej sa časovo obmedzený (pozn. autorky: pekné pomenovanie pre lenivý) výletník dostane najkratšou cestou z obce Borinka. (Ďalšie dve bežne ľahko schodné, hoci o čosi časovo náročnejšie, rozumej aktívnejšie, trasy majú svoj počiatok pod Novým mostom – cca 90 minútová a v Rači pri Zbojníčke – cca niekoľkohodinová doobedná.)
Hoci sme počuli, že ísť na Pajštún v nedeľu okolo obeda je ako ísť v daždi do nákupného centra, naše malé až mierne obavy sa našťastie nenaplnili. V sychravejšom jesennom počasí sa pred miestnym supermarketom podarí pozdĺžne zaparkovať aj ex-blondínke s combičkom ))). Stačí prejsť cez ulicu k zastávke MHD a odtiaľ prvou uličkou vpravo smerom do kopca. Aj bez smartphone-u s najnovšou GPS sa tu jednoducho nedá zablúdiť.
Cestička vedie cez krátke lesné úseky striedajúce sa so somárskymi lúčkami, ktoré sú počas leta iste plné snehobielych kapustníkov (Pieris brassicae; mlynárik kapustový) a vône myšieho chvostíka (Achillea millefolium; rebríček obyčajný). Stúpanie z Borinky nie je veľké, prevýšenie je cca 223 metrov, keďže samotný hrad sa nachádza iba vo výške 486 metrov nad morom.
Cestou smerom hore ešte miniete improvizovanú drevenú imitáciu lezeckej steny po pravej ruke (skôr pre deti a detinskej fotky chtivé mladé páriky) a aktuálne (na jeseň roku 2013) i jeden romantické-bunky-jedinca-túžiaceho-po-sentimentálnej-fotke-prebúdzajúci spadnutý strom – áno, ani ja a môj muž sme toľkému nenútenému infantilizmu a romantike neodolali ))
Hrádok ktorého základný kameň sa datuje niekam do trinásteho storočia sa nachádza na juhozápadnom svahu Malých Karpát a ak Vaše dioptrie a počasie dovolia, dovidíte z neho až na ďalší cieľ víkendového výletu a to na cisársky zámoček Schloss Hof. Jediné čo vám tu hrozí, je že neodtrhnete pohľad od výhľadov ktoré sa vám a vašej zrkadlovke naskytnú, že sa vaša psina s neskrývanou antipatiou rozšteká na ľudské muchy húpajúce sa na istiacich lanách na stenách zrúcaniny, prípadne že sa vám vaša priveľmi akčná žienka stratí v kobke, ktorá bola zrejme pivnicou centrálnej časti hradu. Na hradných kockách kde tu začujete i klopanie kopýt koní, ktoré sa sem rovnako ako vy a váš psík so svojimi majiteľmi chodia pravidelne ´venčiť´.
Najmoralistickejšou, no zďaleka nie otrepanou bodkou za vašou návštevou Péčka bude povesť ktorú vám návesť pred zrúcaninou pripomenie. V štýle kde-bolo-tam-bolo sa v nej dočítate o krutej hradnej pani ktorá odmietla nachovať chudobnú sedliačku, ktorá prišla k bránam hradu žobrať o jedlo pre svoje dve malé deti a ktorej plodnosť hradnú pani natoľko pobúrila, že ju s bitkou vyhnala. Žobráčka hradnú pani prekliala, že sa jej do roka a do dňa narodí sedem detí pre ktoré sa bude dva krát osem rokov trápiť. A tak sa aj stalo, keď bol jej manžel v bojoch, hradnej pani sa narodilo sedem chlapcov. Hradná pani nevedela čo si s nimi počne a tak rozkázala svojej slúžke aby šesť detí odviedla do lesa a tam ich skántrila. A tak sa Dora vzala a šla. Cestou ju stretol hradný pán, ktorý sa predčasne vrátil z boja aby oslávil narodenie svojho jediného syna. Keď počul čo chcela jeho žena s ich deťmi urobiť, nechal šiestich chlapcov odviesť k rodine aby ich vychovávali a Dore prikázal mlčať.
Presne o šestnásť rokov keď syn hradnej pani oslavoval šestnáste narodeniny nechal hradný pán priviesť ostatných šiestich chlapcov. Jeho žena svoje neuvážené rozhodnutie za tých dva krát osem rokov niekoľko krát trpko oľutovala. Chlapci i manžel hradnej pani odpustili a ako to už v štýle kde-bolo-tam-bolo býva, žili spolu šťastne až kým nepomreli.
Možno trochu mravoučné, no každopádne poctivé tragické katarzis na záver rodinného výletu pred nedeľným obedom na ktorý sa po konštatovaní, že našim deťom budem čítať rozprávky ja, môj muž vrhol s lačnosťou dravca.
Na záver môžem skonštatovať iba toľko, že vápencové moravské kopce sú rovnako ako na kvalitné červené vínko bohaté aj na kvalitné víkendové túry a kvalita zážitku vzrastá s vyhliadkou poriadne kalorických domácich Viener Schnizlov a pečených zemiakov, ktoré nás doma čakali.
(autor foto Boris Jambor; https://www.facebook.com/boris.jambor.1)
